Tri ženy umelkyne Judith de Leeuw

Tri ženy z nového trnavského murálu sú cestou k porozumeniu

Holandská umelkyňa Judith de Leeuw (29 rokov) patrí k najlepším street artistkám na svete. Medzi fanúšikov jej krehkých postáv so silnými odkazmi patrí kráľovský holandský pár aj taliansky prezident. V Trnave strávila JDL šesť dní na vysokozdvižnej plošine. Vo štvrtok ráno nasprejovala na múr paneláku posledné detaily a balí sa na sky-diving, ktorý je jej druhou vášňou. Spoznajte cestu úspešnej street artistky, ktorá má aj svoju odvrátenú tvár.

Aké boli tvoje začiatky v oblasti street artu?

S grafitmi som začala na strednej škole. Bola som vtedy nahnevaná na svet, a tak som vyšla do ulíc, maľovala a maľovala. Keď som mala 18 rokov, pamätám si, ako som prvýkrát zbadala vysoké budovy s hyperrealistickými maľbami. Nadchli ma a zistila som, že muralistika môže byť nielen záľuba, ale i profesia. Neskôr som začala chodiť na umeleckú školu Akadémiu Willema de Kooninga v Rotterdame a postupne som zistila, že ma v umení zaujíma sociálny rozmer. Chcem zobrazovať aj to, čo sa deje za múrmi domov.

Spomínaš si na svoj prvý murál?

Moja prvá maľba bola silná. Bola o nápravných zariadeniach pre mládež, kde som vo svojich mládežníckych rokoch tiež strávila istý čas a určite ma to zásadne ovplyvnilo v celej mojej tvorbe. Pri prvej spolupráci som pomáhala s obalom na knihu o „Dutch Child Protection Services”, aby sa verejnosť dozvedela, čo sa deje za zatvorenými dverami. Bola to pre mňa dôležitá maľba.

 

Ako na tvoje diela reagujú miestne komunity ľudí?

Zvyčajne sa nestretávam s kritikou, ale keď som v Ríme maľovala murál s témou LGBT blízko Vatikánu, staršia pani, ktorá okolo nás prechádzala, na nás pokrikovala a bola veľmi rozrušená. Vysvetlili sme jej, že existujú ľudia, ktorí sú homosexuáli, a že táto maľba je tu pre nich. O chvíľu neskôr okolo prešiel jeden chalan, homosexuál, a poďakoval nám, že si túto komunitu všímame. Po asi 15 minútach výmeny názorov sa pani ospravedlnila, že si neuvedomila, ako veľmi ranila jeho city. Táto skúsenosť mi ukázala, že umenie môže byť miestom, kde sa ľudia rozprávajú a učia sa navzájom.

O čom rozpráva tvoj murál v Trnave?

Môj odkaz je veľmi aktuálny - ak ostávame zatvorení vo svojej bubline, je pre nás veľmi ťažké vnímať a pochopiť iné názory. Ale ak sa budeme snažiť zblížiť sa a pootvoriť ostatným, pootvorí sa naša bublina a vytvoríme pre seba prostredie, ktoré môže priniesť do spoločnosti zmierenie. Na muráli v Trnave sú zobrazené tri ženy, ktoré sú v kruhu. Prvá žena dole je v ňom úplne zatvorená, druhá sa snaží z kruhu vymaniť a tretej sa darí kruh opustiť. Pôvodne som plánovala murál dokončiť neskôr. Vďaka môjmu asistentovi Spikovi sme to spoločne zvládli za 6 dní. Je to prvýkrát, čo sa mi podarilo maľbu podobnej veľkosti dokončiť v takto rekordnom čase.

Na Slovensku si strávila takmer týždeň. Čo sa ti tu páčilo?

Ľudia sú tu úžasní. Všetci sú ku mne milí, ohľaduplní a nápomocní. Aj jedlo ma nadchlo. Stihla som ochutnať vyprážaný syr s hranolkami - bolo to dokonalé (smiech). Chcem ísť ešte vyskúšať skydiving, práve sa mi podarilo zohnať voľný termín.

Tvoje obrazy viseli hneď vedľa veľkých mien ako Banksy či Keith Haring. Zmenilo ti to nejako pohľad na tvoju tvorbu?

Bola to skôr náhoda, že sa naše maľby stretli, a zároveň aj veľmi surreálne a zvláštne. Môj obraz totiž visel v galérii vedľa Basquiatových diel, ktorých cena sa dnes vyšplhá na 10 miliónov eur za kus. Keď som začínala so street artom, všetci ma odsudzovali ako malého uličníka, ktorý počúva hip hop a chce len porušovať pravidlá.

V rozhovoroch, dokonca i vo svetových médiách, otvorene hovoríš, že si sa v mladosti cítila ako outsider.

Vždy som sa cítila ako outsider - niekto, kto je odsúdený na neúspech. Podľa štatistík až 85 % detí, ktoré vyrastajú v nápravných zariadeniach, nezískajú vzdelanie, majú psychické problémy a mizivú šancu získať prácu. Veľmi ťažko sa zaraďujú do normálneho života. Pocit vylúčenia však zažívajú aj iné skupiny ľudí. To ma viedlo k túžbe vytvárať diela s hlbším príbehom. Myslím, že ma poháňal práve pocit outsiderstva.

Kam ťa to posunulo?

Spočiatku som si myslela, že maľovaním nemôžem pomáhať ľuďom. Našla som však riešenie, ako spojiť umenie a pomoc ľuďom. Tento rok zakladám vlastnú charitatívnu organizáciu pre deti v detských domovoch, z čoho som veľmi nadšená. Cítim, že tu po sebe chcem niečo zanechať, čo bude stále pomáhať. Zaujímam sa o mnohé sociálne témy.

 

Aké vznikajú prvé skice k tvojim dielam?

Niekedy mám nápad hneď na začiatku, inokedy sa postupne objaví, napríklad v Benátkach. Kurátor mi povedal, že mám vytvoriť niečo o mori. Povedala som mu, že nie som umelec, ktorý maľuje ryby. On mi odpovedal, že môžem urobiť čokoľvek, čo mi napadne, pokiaľ to súvisí s morom. Tak som si spomenula na utečencov a namaľovala som africké dieťa v záchrannej veste, ktoré objíma talianska matka.

Tvoje maľby sú úsporné vo farbách. Dominuje sivá, ktorú občas pretína zlatá či tyrkysová. Ako vznikla táto paleta?

Vždy ma fascinovali čiernobiele obrazy. Maľovanie s farbami ma nikdy nelákalo a nepáčil sa mi výsledok. Umenie odráža dušu a ja nepochádzam z miesta plného kvetov, slnka a úsmevov. Preto nevidím dôvod maľovať delfíny alebo podobné veci. Raz som však maľovala dielo s tematikou detských domovov a rozhodla som sa zobraziť dieťa na silnej vode. To podľa mňa symbolizuje to, čo sa deje s deťmi, o ktoré sa nikto nezaujíma. Nevedia, kam ich silná voda odnesie a nemôžu sa vymaniť z prúdu. Tu som použila modrú farbu. Potom prišlo obdobie, kedy som chcela moje obrazy použiť na zobrazenie krásy ľudí ako inšpirácie pre ostatných. Začala som postavám maľovať zlatú aureolu okolo hlavy ako svätožiaru Panny Márie (smiech). Obe farby a prvky používam dodnes.

V Trnave si našou prvou ženskou street artistkou a veľmi sa z toho tešíme. Aká je pozícia žien v tomto umení?

Keď som začínala s grafitmi, bolo to ťažké. Musela som si skrývať tvár a obliekať sa ako muž, aby som sa vyhla kritike. Prvých osem rokov bolo naozaj kritických, ale teraz je v tejto oblasti omnoho viac žien, ktoré sa neboja vyjadriť. Príchod ženských umelkýň bol pre mňa zlomový.

Trnava prináša rozvoj pouličného umenia už štvrtý rok. Svetové aj domáce murály môžete nájsť na Saleziánskej a Linčianskej, kde svoj odkaz zanechal maďarský umelec Fat Heat. Exotický Lemur na budove UCM patrí venezuelskému Koz Dos a nechýba ani domáca komunita Špendlo, Da Linka, Dias a Dian, ktorí dodali druhý dych múrom na výmenníkovej stanici na Čajkovského. Minulý rok svoj odkaz zanechala aj dvojica Innerfields na ulici V. Clementisa. Nový, obrovský murál nájdete v blízkosti Pumptracku na Ulici Ludvika van Beethovena.

Text: Barbora Hudáková
Foto: Matúš Koprda

Zdroj: kultura.trnava.sk